FOTO - ARCHÍV
V júni 1991 ešte formálne existoval Sovietsky zväz. Jeho dni však už boli spočítané. Rusko bolo po Gruzínsku druhou republikou ZSSR, ktorá si zvolila hlavu štátu v priamom a tajnom hlasovaní z viacerých kandidátov. Presne pred desiatimi rokmi sa svet dozvedel, že zvíťazil Boris Jeľcin. Vládol bezmála deväť rokov. Keď sa lúčil, tých deväť rokov - dramatických pre jeho krajinu i preňho osobne - bolo poznať z každého jeho gesta. Jeho choroby sa stali predmetom legiend rovnako ako jeho osobné excesy. V júni 1991 však svet videl energického muža s drzým pohľadom, politika na sovietske pomery veľmi mladého (60 rokov), ktorý vari urobí z perestrojkového Ruska skutočnú demokraciu.
Rok 1991 bol rokom, keď to „prasklo“ konečne aj v kolíske komunistickej revolúcie. Michail Gorbačov na Západe ešte požíval úctu prvého sovietskeho aparátnika, s ktorým sa dalo rozumne hovoriť. Doma však už nebol v kurze. Perestrojka v ZSSR stratila dych. Tzv. socialistický tábor sa rozpadol a samotná existencia ZSSR stratila zmysel.
Hromotĺk pôvodom od Uralu dával už koncom 80. rokov Gorbačovovi najavo, že reformy sú príliš pomalé. Svoju stranícku kariéru skončil Jeľcin definitívne, keď v roku 1990 na 28. zjazde KSSZ odhodil legitimáciu. To už nejaký čas budoval svoju kariéru mimo najvyšších straníckych štruktúr, zato so stále širšou podporou „zdola“.
Prezidentské voľby v roku 1991 boli priame a pluralitné, so šiestimi kandidátmi. Jeľcinovým najvážnejším konkurentom bol bývalý premiér Nikolaj Ryžkov, ktorého podporovali komunisti. Jeľcin sľuboval radikálnu reformu, súkromné vlastníctvo a blahobyt. Ryžkov pokoj a poriadok. Rusi dali prednosť Jeľcinovi získal hneď v prvom kole 57 percent hlasov. Volili ho všetci tí, ktorí túžili po zmene a v tom čase ho podporovalo jadro mladých ruských reformátorov.
Jeľcinova predvolebná kampaň bola do značnej miery založená na negovaní Gorbačova. Kým Gorbačov sa usiloval o zachovanie ZSSR, Jeľcin o rovnocennosť, ak nie priamo suverenitu republík. „Ako je vôbec možné nasadiť v tomto čase vojská proti civilnému obyvateľstvu,“ hodnotil Gorbačovov vojenský zásah v Pobaltí. Ten istý Jeľcin pritom o dva roky neskôr ostreľoval tankami poslancov zabarikádovaných v parlamente a o ďalší rok vyslal armádu do separatistického Čečenska. A kým Gorbačov volal po mohutných západných investíciách do prehnitej sovietskej ekonomiky, Jeľcin odmietal almužnu s tým, že Rusko sa pozviecha samo a privíta výhodné zahraničné ponuky.
Dva dni pred voľbami publikovala moskovská Pravda článok dvoch profesorov sociológie, ktorí načrtli osobný portrét Jeľcina. Čas im dal v mnohom za pravdu. Na základe analýzy desiatok prejavov ho charakterizovali ako človeka mimoriadne túžiaceho po moci - pritom vedomého si vlastnej neschopnosti kontrolovať najbližšie okolie - človeka ľahko sa rozchádzajúceho so spolupracovníkmi, skôr taktika než stratéga, emocionálneho, so sklonmi riskovať. Písalo sa o jeho labilite, o demonštratívnom pokuse o samovraždu v roku 1987. O neschopnosti diskutovať a pohotovo reagovať na otázky. Už vtedy existovalo dôvodné podozrenie, že Jeľcinove výroky nemožno brať stopercentne. Jeho vplyvní spolupracovníci ich neskôr až pričasto uvádzali „na pravú mieru“.
Jeľcin neraz vystupoval z pozície sily s tým, že len tak možno Rusko zachrániť pred rozvratom. V roku 1993 si ústavou zaistil právomoci, ktorými urobil z prevažne komunistického parlamentu „doplnkový“ mocenský orgán. Ani s jeho reformou to nebolo tak, ako sľuboval, jeho vládu poznamenali vlny, v ktorých sa striedavo nechal ovplyvňovať radikálmi a starými konzervatívcami, aby nakoniec skončil v osídlach skorumpovanej Rodiny. Druhé funkčné obdobie, do ktorého Jeľcin nastúpil v roku 1996 s čerstvým infarktom, už bolo dožívaním. Rusi mu však aj tentoraz dali prednosť - pred komunistom.
Dokázal aspoň jedno i keď štátu pretiekli cez prsty miliardy do vreciek najrôznejších prešibancov, i keď viedol vojnu v Čečensku s jasnými prvkami genocídy, i keď Rusko stíhala ekonomická kríza, krajina sa nevrátila k pôvodnej červenej totalite. Rusko v podstate vyznáva trhovú ekonomiku a slobodu prejavu a napokon možno skonštatovať, že skutočne nastúpilo na cestu, ktorú Rusom Jeľcin sľuboval.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
