FOTO – ARCHÍV
Televízia je fenomén 20. storočia. Vynález, ktorý mal najväčší kultúrny dosah zo všetkých noviniek. Zmenil svet. Väčšina ľudí si pamätá Edisona či Bella, ale kto pozná vynálezcu, ktorý vymýšľal zázračnú skrinku prenášajúcu obraz? Vynálezca mechanickej televízie a mnohých iných užitočných vecí John Logie Baird zomrel pred 55 rokmi.
Tento svet opustil v povojnovom roku 1946, a tak sa nedožil masového rozšírenia televízie. Jeho životný príbeh je typickým príbehom vynálezcu. Zažil veľké výhry aj sklamania. Žil ešte v dobe, keď sa veci vymýšľali, zlepšovali a objavovali najmä z túžby po poznaní. Komerčný záujem vtedy síce už hral svoju úlohu, ale Bairda vlastne nezaujímal. Nikdy nemal veľa peňazí, mal však vždy skvelú predstavivosť.
Narodil sa v roku 1888 v Helensburghu neďaleko Glasgowa v rodine presbyteriánskeho reverenda. Už ako školák sa „hral“ s elektrinou. Svoj dom spojil so štyrmi ďalšími a istý čas si telefonoval s kamarátmi, až pokiaľ sa raz jedno auto nezachytilo o nízko visiaci kábel a nehavarovalo. Na začiatku 20. storočia zostrojil vetroň. Odrazil sa zo strechy rodičovského domu a po pár metroch letu sa zrútil. Z pádu sa pozviechal. Vetchého Bairda pritom celý život sprevádzali zdravotné problémy - už ako dvojročný prekonal záhadnú chorobu, ktorú lekári nedokázali identifikovať.
Väčšina ambicióznych Škótov sa v tých časoch sťahovala do Londýna. Po absolvovaní glasgowskej techniky to urobil aj Baird. Hltal technickú literatúru a v jednom z časopisov zbadal slovo, ktoré ho fascinovalo. Televízia. Vyslovili ho v Paríži v roku 1900 na technickom kongrese. Doslovný význam bol „vidieť niečo na diaľku“. Baird bol tým slovom posadnutý. Zariadenie by predsa mohlo prenášať obrázky z udalostí, ktoré sa odohrávajú v celom svete.
V tom čase už existovalo mnoho návrhov, ako takéto „čudo“ zostrojiť. Bairda zaujala práca nemeckého vynálezcu Paula Nipkowa, jeho elektrický teleskop. Veril, že tento dobrý nápad dokáže rýchlo vylepšiť.
V roku 1923 ochorel a stratil miesto. Motal sa po Londýne s desiatimi librami vo vrecku a v hlave nosil veľký nápad. Našťastie stretol dávneho priateľa, kapitána Hutchinsona, ktorý ho založil. Baird získal základný kapitál na výskum. Jeho kabinet bol v londýnskej Soho. Nakupoval najnutnejšie súčiastky a začal premieňať sen na realitu. Prvé prenosy obrazu za veľa nestáli - z maličkej obrazovky sa dali len vytušiť siluety postáv, prístroje ešte nemali potrebnú citlivosť. Na historickú chvíľu, keď prvýkrát uvidel kvalitný obraz, spomínal Baird takto: „Bábka sa na obrazovke objavila s neuveriteľnou jasnosťou. Bežal som dole do kancelárie a chytil som tam mladíka Williama Tayntona, ktorého som postavil pred prenášač obrazu. Dal som mu nejaké peniaze za to, aby takto zostal stáť. Potom som ho zbadal na svojom aparáte.“
V roku 1926, pár mesiacov potom, prichádza na pôde Kráľovského inštitútu v Londýne oficiálny triumf. Bola to prvá demonštrácia skutočnej televízie, ktorá ukázala pohybujúcu sa ľudskú tvár, mala zvuk a ukázala detail. K dokonalosti mala ďaleko, ale postavy na obrazovke sa dali jasne rozoznať.
V apríli 1927 Bairda predbehli Američania zo spoločnosti Bell, keď poslali pomocou telefónnych liniek televízny obraz Herberta Hoovera z Washingtonu do New Yorku - na vzdialenosť 200 míľ. V máji 1927 odpovedá Baird dvojnásobnou vzdialenosťou, keď prenáša obraz z Londýna do Glasgowa. O rok neskôr prichádza ďalší úspech. Bairdove obrázky z Londýna dorazili do Spojených štátov. The New York Times je nadšený.
Nerozmýšľal ako obchodník, skôr ho zaujímali prototypy ako sériová výroba. Jeho mechanické televízory boli napokon technicky prekonané a televízny svet sa ubral iným smerom, ako si predstavoval - elektronickým. Stihol toho však veľa - pracoval na výskume farebnej televízie, navrhol systém na videnie v tme používaný dnes v armáde (noktovízia), venoval sa aj radarom. Jeho nápady často neboli docenené. Ešte aj jedenásť rokov po Bairdovej smrti, keď chceli z jeho rodného domu spraviť múzeum televízie, niektorý z významných britských ministrov projekt nezmyselne zastavil. „Baird televíziu nevymyslel,“ povedal vraj v úzkom kruhu. Mýlil sa.
MAREK CHORVATOVIČ
