Ubránime mesto Lenina – hlása propagandistický dobový plagát počas blokády Leningradu. FOTO – ARCHÍV
Mesto pri ústí Nevy do Fínskeho zálivu postavil Peter Veľký ako symbolické ruské okno na Západ. O mnoho rokov neskôr sa Leningrad (už pomenovaný po vodcovi boľševickej revolúcie) stal dejiskom nebývalej drámy. Adolf Hitler nariadil druhé najdôležitejšie ruské mesto, klenotnicu umeleckých skvostov, ale aj sídlo zbrojného priemyslu – zničiť. Pred 60 rokmi, 8. septembra 1941, nemecká armáda Leningrad obkľúčila. Blokáda trvala 872 dní – až do januára 1944. Na následky hladu, chorôb a vyčerpania zomrelo najmenej 600-tisíc ľudí, ale podľa niektorých odhadov bolo obetí – civilistov i vojakov – dohromady až 1,7 milióna.
Od útoku Nemecka na ZSSR neuplynuli ani tri mesiace. Bleskový postup Hitlerovej armády bol šokujúci. Ukrajinou a Bieloruskom prešla ako nôž maslom. Za sebou zanechávala spálenú zem. Nálety na Leningradskú oblasť sa začali zároveň so začiatkom vojny. V septembri bol Leningrad obkľúčený zo všetkých strán – s výnimkou Ladožského jazera, nad ktorým však hliadkovali nemecké stíhačky. Leningrad mal v tom čase 3,2 milióna obyvateľov.
Najkrušnejšia bola prvá zima. Potravinové zásoby sa prudko zmenšovali. Mesto navyše postihli kruté mrazy – teplota klesla až na mínus 40 stupňov Celzia. Prídel jedinej pravidelne rozdeľovanej potraviny, chleba, na dennú dávku 125 gramov. V tú zimu zomrelo vraj takmer milión ľudí. Mráz mal však jednu svetlú stránku – na zamrznutom Ladožskom jazere vznikla „Cesta slobody“. Desiatkam tisíc ľudí sa podarilo z mesta utiecť. A z vnútrozemia na nákladných autách dorazila aspoň najnutnejšia pomoc hladujúcemu mestu.
Nezlomnosť Leningradčanov sa stala predmetom legiend. Mesto sa snažilo žiť podľa možnosti „normálne“. Poklady Petrodvorca, bývalého cárskeho paláca, ukryli v pivniciach Ermitáže a Isakovského chrámu. Niektoré podniky fungovali ďalej, študenti chodili do škôl a skladali skúšky. Leningradský filharmonický orchester uviedol premiéru 7. leningradskej symfónie D. Šostakoviča.
Existuje však aj temná stránka blokádneho života. Jedna z pamätníčok – pani Lia Naumovna – pred blokádou študentka histórie, spomína na ľudí, čo priamo na ulici padali ako muchy od hladu a zimy. Na plačúce dieťa pri mŕtvej matke ležiacej na chodníku. „V dedinke Levašovo (na predmestí Leningradu) býval sklad, v ktorom sme mali v lete tanečné zábavy. V tú zimu tu bola márnica. Ľudia jednoducho privliekli svojich mŕtvych blízkych a nechali ich tam. A čo bolo najhoršie – niekedy sa tam našli telá s odrezanými časťami. Líca alebo stehná… ľudia vyrezávali ľudské mäso a predávali ho na trhu, alebo sa ním živili.“
Zrejme nikdy nebude možné s určitosťou zistiť počet obetí blokády. Neexistujú nijaké záznamy napríklad o počte utečencov zo širšej oblasti Leningradu a Pobaltia, ktorí vlastne „uviazli“ v cudzom meste (očakávalo sa totiž, že nepriateľ zaútočí zo severu). Ťažko tiež určiť, koľko ľudí – a boli ich nepochybne tisíce – zomrelo na následky útrap a hladu po úteku a evakuácii kdesi na Urale.
Denník Izvestija publikoval v roku 1994 historickú štúdiu, ktorá ukázala úplný nezáujem vedenia štátu o civilistov. Uznesenie vojenskej rady severného frontu z roku 1941 napríklad nariadilo evakuovať v prvom rade priemyselné zariadenia, surovinové zdroje aj obilie – až potom obyvateľov. Ale len „robotníkov, inžinierov a úradníkov premiestňovaných podnikov, mládež spôsobilú vojenskej služby a straníkov“. Teda nijaké „ženy, deti a starí ľudia najprv“…
V roku 1990 Leningradčanom časy pripomenuli prežité príkoria znovu – keď tu bol nakrátko zavedený prídelový systém základných potravín. Ekonomická situácia Gorbačovovho Sovietskeho zväzu sa skomplikovala. Potravinová pomoc prišla z Nemecka.
„Prežila som blokádu a nikdy som si nemyslela, že tak ešte niekedy budeme žiť,“ spomínala 79-ročná Marija Tichomirovová. „Teraz nám pomáhajú tí, ktorých sme porazili,“ dodala s trpkosťou.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
