Okinawa

Japonský ostrov Okinawa zostáva dodnes zvláštnym symbolom v americko-japonských vzťahoch. Ak sa niekde ešte v krajine konajú občas protiamerické demonštrácie, tak práve tu. Dodnes tu totiž zostávajú americkí vojaci. Po druhej svetovej vojne Okinawa Američ


FOTO – ARCHÍV



anom patrila. Pred tridsiatimi rokmi, presne 15. mája 1972 sa znovu dostala pod japonskú vlajku. Znovu patrí japonskému cisárovi. A prítomnosť amerických vojakov je iba nechceným výsledkom druhej svetovej vojny.

Na Okinawe sa odohrala posledná veľká bitka druhej svetovej vojny medzi japonskými a americkými vojakmi. Nešlo o žiadnu náhodu, že práve na tomto súostroví ešte v apríli roku 1945 dokázali Japonci vzdorovať mohutnej americkej presile. Akoby zabudli, že Američania im nikdy neodpustia tragédiu Pearl Harboru. Že nezabudnú na rok 1941, keď Japonsko potupilo Ameriku, keď zaútočilo na Američanov sústredených práve na Havaji a uštedrilo im najhroznejší úder v dejinách.

Američania sa spamätali a Pearl Harbor sa stal pre nich nielen signálom na vstup do najstrašnejšej tragédie ľudskej histórie, no najmä otvoril šancu o jej zvrat a o konečnú porážku nemeckého nacizmu a japonského militarizmu.

Japonci však stále mali dojem, že budú môcť svoje najmocnejšie vojenské bašty chrániť a jedného dňa stratené územia späť od Američanov dobyť. Tak ako sa pomýlili v prípade Perl Harboru, tak neodhadli ani americkú silu v bitke o Midway, podobne súboj o Iwodžima a napokon ani boj o Okinawu.

Odhaduje sa, že Američania stratili takmer trinásťtisíc vojakov. Japonci prišli na ostrove o vyše sedemdesiattisíc po zuby vyzbrojených a na všetko odhodlaných a sfanatizovaných vojakov.

Bob Doktor, jeden z amerických vojakov, ktorý stále žije a pravidelne aj so svojou japonskou manželkou navštevuje ostrov, aby si zaspomínal na zašlé a neľahké časy, nedávno v denníku Los Angeles Times spomínal na záverečný deň boja: „Keď sme prežili útok kamikadze na našu lietadlovú loď Missouri a nechápal som, ako sa to stalo a dokonca nikto z našich vtedy neumrel, o pár hodín neskôr sme videli Japoncov na vysokých pobrežných skalách ako skákali sami do mora. Všeličo som počul o fanatizme, o viere v cisára, ktorý bol pre nich Bohom, ale vidieť stovky vojakov ako sa dobrovoľne hádžu z veľkej výšky do mora, vtedy sa mi rozum zastavil. Niečo podobné som zažil aj v boji o dedinu Kadena. Tam sa nám vrhali Japonci rovno do striel, akoby už nechceli ďalej bojovať, ale iba masovo umierať. Ale taká bola taktika ich boja. Padali v stovkách a nám trvalo veľmi dlho, kým sme dobyli Nago Wan a napokon najmä Naha-Šuri.“

Možno aj preto, že Japonci tak tvrdo odolávali na Okinawe, sa napokon prezident Harry Truman rozhodol použiť atómové bomby, ktoré v auguste 1945 dopadli na Hirošimu a Nagasaki. Až potom cisárska armáda kapitulovala.

Ak neskôr po vojne Američania Japoncom vracali postupne ostrov za ostrovom, Okinawa zostávala tvrdým orieškom. Prezident Dwight Eisenhower mal aj akýsi osobný záväzok, že Okinawu Japoncom nikdy neodovzdá. V roku 1956 na spoločnom zasadaní Kongresu, kde sa už diskutovalo o možnom odovzdaní ostrova Japonsku, vyhlásil: „Naši vojaci nikdy z Okinawy neodídu!“

Japonci však chceli ostrov späť a príprava na jeho odovzdanie sa diala postupne. Tak ako sa zlepšovali japonsko-americké vzťahy. Príprava prebiehala najmä v politickej oblasti. Pri celej akcii asistovala prezidentovi Richardovi Nixonovi jeho pravá zahraničnopolitická ruka, minister zahraničia Henry Kissinger. Ten vybavil osobné stretnutie medzi Nixonom a vtedajším japonským premiérom Eisakó Satoóm a obaja títo muži podpísali v kalifornskom San Clemente napokon zmluvu o odovzdaní Okinawy Japonsku.

Američania však na ostrove vojensky zostávajú. Ich počet je do päťdesiattisíc, ale už v rámci strategickej americko-japonskej aliancie. Treba otvorene povedať, že aj keď nie sú veľmi vítaní a svoju povesť si pred časom poškodili aj tým, že americký vojak znásilnil japonské dievča, na fakte potreby americkej vojenskej prítomnosti na ostrove nemožno nič meniť. Geopolitika má totiž jasné princípy.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu?
  2. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom
  3. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu
  4. Netrestajme tých, čo mestu šetria čas a peniaze
  5. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti
  6. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu
  7. Z lesa si našla cestu do útulku, na nový domov ale stále čaká
  8. Dana Kleinert sa vzdáva v prospech zmeny v Starom Meste
  9. Union ponúka množstvo výhod pre deti aj matky
  10. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno
  1. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom
  2. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu
  3. Čo nemôžete zaregistrovať ako ochrannú známku?
  4. Potrebujete ochrannú známku pre Váš produkt ?
  5. Netrestajme tých, čo mestu šetria čas a peniaze
  6. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu
  7. Z lesa si našla cestu do útulku, na nový domov ale stále čaká
  8. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti
  9. Rozprávkové tankovanie
  10. AAA Auto zorganizovalo autogramiádu
  1. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu 14 976
  2. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 12 940
  3. Kvíz o zatepľovaní zvládne iba odborník. Trúfate si? 12 453
  4. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac 11 274
  5. Koho výrobky naozaj kupujete v McDonald's? 9 650
  6. Bezpečné bývanie pre rodiny s deťmi? Na toto nezabudnite 8 581
  7. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno 7 609
  8. Vodič dostal jasný odkaz: Na cyklotrase sa neparkuje 6 919
  9. Odborníčka na výživu: Večera maximálne 4 hodiny pred spánkom 6 667
  10. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu? 5 770

Hlavné správy zo Sme.sk

Komentár Zuzany Kepplovej

Jeden chodí v noci len, druhý na svitaní

Tandem Pellegrini - Fico nešliape jedným smerom.

ŠPORT

Kozák hovoril o tlaku manažérov zo Žiliny. Bol som nepohodlný, tvrdí

Bolo to nedôstojné, reagoval šéf Žiliny.

Neprehliadnite tiež