vali ho mocní tohto sveta, ale aj ľudia z ulice. Bol úspešným európskym diplomatom, ktorý v novembri 1630 stál pri podpísaní mierovej zmluvy medzi dvoma rivalmi - Anglickom a Španielskom. Jeho súčasník Rembrandt o ňom povedal, že jeho obrazy sú oslavou života. Peter Paul Rubens sa stal najväčším flámskym maliarom všetkých čias. Zajtra uplynie 425 rokov od jeho narodenia.
Narodil sa 28. júna 1577 vo vestfálskom Siegene ako šieste dieťa flámskeho vysťahovalca Jana Rubensa. Ako maliar sa narodil o trinásť rokov neskôr, keď sa už v domácich Antverpách dostal do učenia ku krajinárovi Verhaechtovi. Keď mal dvadsaťjeden rokov, získal štatút slobodného maliara. Kocky boli hodené!
Rubensov vklad do dejín maliarstva je v jeho syntéze domácej nizozemskej tradície a benátskej maľby 16. storočia. Jeho génius mu však nedovolil urobiť kompilát z Breughela a Tiziana. Využil všetky podnety do nového rukopisu, ktorý je dodnes rozpoznateľný ako spoľahlivý bedeker po svetových obrazárňach a kostoloch.
Maľoval rýchlymi a dlhými ťahmi širokého štetca. Nakoniec prišla maľba rumelkou, ktorá presvetlila tiene na obrysy tvarov. Oddeľoval jednotlivé formy a retušami, pointoval celú farebnú škálu. To sú tie rozhodujúce ťahy, o ktorých sám Rubens hovoril ako o poznávacích značkách veľkých majstrov.
Svojimi oltárnymi i mytologickými obrazmi sa obracal k širokému obecenstvu, ktoré sa snažil zaujať. Preto s obľubou zveličoval. Jeho umenie sa dá prirovnať k prejavu rečníka. Rubens bol vynikajúcim improvizátorom. V niektorých dielach je barokovo urozprávaný, prehnane frázovitý, ale vždy pohotový. Dokáže strhnúť, ohromiť i dojať. Rubens bol neobyčajne obratným maliarom, ktorý s ľahkosťou zvládal rozmerné kompozície - v nadprodukcii jeho povestnej dielne sa často stretávame s manierou a afektovanosťou. Za presilou bacuľatých anjelikov, korpulentných žien a svalnatých mužov, barokovými neviazanosťami a siláckymi gestami však dnešný divák ocení „vzácnu citlivosť jeho podivuhodného oka, poslušnej ruky a jeho blaženej, dôverčivej a veľkej duše, naozaj všetkému prístupnej“ (E. Fromentin).
Rubens si vedel s noblesou zariadiť aj svoj osobný život. Jeho manželstvo s Isabellou Brantovou bolo šťastné a narodili sa z neho tri deti. Bol vynikajúcim impresáriom svojej vlastnej kariéry. V Antverpách si postavil palác, ktorý vysoko prevyšoval nároky bohatého meštianstva. Jeho žiaci a pomocníci s ním pracovali vo veľkej dielni, kde prijímal významných návštevníkov a potenciálnych zákazníkov. Svoju komfortnú rezidenciu vyzdobil cennými obrazmi - svojimi i dielami iných maliarov, starožitnosťami, medzi ktorými dominovali skvosty antického umenia. V skvele upravenej záhrade nechýbala „glorieta“ a manieristický triumfálny oblúk so sochárskou výzdobou a vytesanými veršami z Juvenála.
Ideálny život narušila v roku 1626 morová epidémia, ktorá mu zobrala ženu. O štyri roky neskôr si zobral šestnásťročnú dcéru bohatého antverpského obchodníka s hodvábom. O Helene Fourmentovej sa hovorilo, že je to najkrajšie dievča v celom Flámsku. Bola pre neho inšpirujúcou múzou, modelkou, pôvabnou matkou svetlovlasých detí - dvoch synov a troch dcér, pričom posledná z nich sa narodila deväť mesiacov po Rubensovej smrti.
V posledných mesiacoch sa u Rubensa začali prejavovať zničujúce choroby. Mal dnu a veľké bolesti v rukách, takže niekedy nemohol ani maľovať. Tridsiateho mája 1640 mu štetec definitívne vypadol z ruky. Pohreb sa konal o tri dni po jeho smrti v Kostole sv. Jakuba v Antverpách. Pochovali ho v kaplnke rodiny Fourmentiovcov, ktorú na jeho želanie zdobilo po dlhé stáročia jedno z jeho najkrajších diel - Madona so svätcami. Legenda hovorí, že keď sa o Rubensovej smrti dozvedel Rembrandt ten ticho zašepkal: „Zomrel veľký maliar“.
