V júli 1917 sa na západnom fronte schyľovalo už k tretej bitke pri belgickom mestečku Ypres. Cieľom útoku britských a francúzskych vojsk mala byť neutralizácia belgických prístavov, z ktorých vyrážali nemecké ponorky na Atlantik. Nemci zhromažďujúce sa nepriateľské vojská bombardovali granátmi naplnenými pľuzgierotvornou kvapalinou - neskôr dostala názov horčičný plyn či podľa miesta prvého použitia - yperit. Prvýkrát ho použili 12. 7. 1917 - pred 85 rokmi.
Tretia bitka pri Ypres sa napokon skončila veľkým neúspechom mocností Dohody. Okrem premyslenej hĺbkovej nemeckej obrany k tomu prispel i yperit.
Jeho použitie považuje jeden z najuznávanejších vojenských teoretikov a historikov B. H. Liddel Hart za úspešný trik. Na použitie horčičného plynu ťažko doplatilo najmä britské delostrelectvo a oblasti s veľkým sústredením vojska.
Na rozdiel od dovtedy používaných dusivých plynov (hlavne chlóru a fosgénu) proti yperitu nestačila plynová maska. Istá sestrička Vera Brittainová napísala: „Želám si, aby tí, čo hovoria, že táto vojna musí pokračovať za každú cenu, videli vojakov s popáleninami spôsobenými yperitom. Veľké pľuzgiere farby horčice, nevidiace oči, celí zlepení a zmokvaní, stále lapajú po dychu, hovoria len šeptom, opisujú, ako sa im sťahujú hrdlá, a vedia, že sa zadusia.“
Yperit bol za vhodných podmienok schopný zamoriť zasiahnuté územie na celé dni. Výpary či aerosol, pôvodne olejovitej kvapaliny, spôsobovali na pokožke i slizniciach pľuzgiere omnoho horšie ako popáleniny. Liečiť sa dali len veľmi ťažko.
Bez ochranných oblekov však nemohla dopredu postupovať ani strana, ktorá yperit použila. Bol vhodný na obranné účely - obrana ale nebola problémom prvej svetovej vojny. Tanky sa len rodili a na zastavenie jazdy či pechoty stačilo spojenie guľomet-zákop-ostnatý drôt.
Ypres by sa stalo symbolom chemickej vojny pravdepodobne aj bez yperitu. Počas druhej bitky pri tomto mestečku 22. apríla 1915 uskutočnili Nemci prvý moderný chemický útok vôbec. Pri priaznivom vetre otvorili tisíce fliaš s chlórom a zelenožltý oblak sa plazil k francúzskym zákopom.
Účinky chlóru boli desivé - po chvíli zostal šesťkilometrový úsek frontu bez jediného živého vojaka. Tí, čo sa nepremenili na nemohúce a stenajúce trosky, zutekali. Nemci našli recept, ako prekonať zákopovú vojnu, nedokázali ho ale využiť. Nemali pripravené žiadne zálohy, ktoré by cez prielom zaútočili. Premárnili tak šancu opäť viesť pohyblivú vojnu, podobne, ako neskôr Briti, ktorí nedokázali naplno využiť svoj nový vynález - tank. „Na ochranu proti plynu je každý nemecký vojak vybavený balíčkom kúdele nasýteným kyslíkom,“ upozorňoval nemecký dezertér ešte pred útokom. Taký bol zrod plynovej masky - neskôr v oblastiach zamorených dusivými plynmi sa vojna nekončila - masky dostali napríklad i vojenské psy.
Brit Liddel Hart tvrdí, že práve nevyužitie, a teda istá samoúčelnosť prvého chlórového útoku, viedlo k presvedčeniu, že chlór je zákerná zbraň a takí sú aj jej prví používatelia Nemci. V skutočnosti bol podľa neho najmenej neľudským bojovým prostriedkom i v porovnaní s črepinami či bodákom.
Prečo boli chemické zbrane v prvej svetovej vojne vôbec použité? Ich nebezpečnosť si ľudstvo uvedomovalo už v 19. storočí, keď nastal prudký rozvoj chémie a začali vznikať prvé patenty na použitie otravných bojových látok. Pripravovalo i prijalo sa niekoľko dohôd, ktoré mali obmedziť použitie zbraní hromadného ničenia.
V čase vojny platila dohoda z Haagu z roku 1907, ktorá okrem iného zakazovala používať jedovaté či otrávené zbrane. Dohoda platila ale len pre signatárov a len v prípade, že by bojovali medzi sebou. Na vojne sa ale zúčastnili aj štáty, ktoré ju nepodpísali - Turecko, Srbsko, Čierna Hora. Ani USA na dohodu nepristúpili, dusivé plyny tiež považovali za humánnejšie a nechceli ani obmedzovať tvorivosť svojich vynálezcov pri výskume a výrobe.
Verejná mienka po vojne prinútila politikov podpísať ďalšie zmluvy o zákaze chemických zbraní. Po vzniku Spoločenstva národov bol v roku 1925 v Ženeve podpísaný protokol o zákaze vojnového použitia dusivých, jedovatých plynov a bakteriologických metód vedenia vojny. Štáty ho prijímali s výhradami, každopádne v druhej svetovej vojne sa súperi neodvážili chemické zbrane použiť. Určite aj preto, že plynové masky sa vyvíjali pomalšie ako nové druhy bojových plynov a ochrana civilného obyvateľstva by bola veľmi drahá. Výnimky, samozrejme, nastali, napríklad Taliani použili yperit v Etiópii.
