Londýnsky East End bol v druhej polovici 19. storočia veľmi drsným miestom. William Booth to vedel. Nie raz dostal päsťou, kameňom či hnilým vajíčkom od chlapov, čo do seba liali lacné pivo. Najlacnejšie šľapky sa mu drzo smiali do tváre, zlodeji ním opovrhovali a zafúľané bosé deti zvedavo zízali. Booth všetko prečkal. Vytrvalo stál na ulici a šíril evanjelium. Napokon naplnil tento obyčajný muž podľa svojich predstáv osudy mnohých ľudí. Veril, že viera pomáha ľuďom lepšie znášať ich biedu, veril, že pomôže bezvercom obrátiť ich životy k spaseniu. Od smrti Williama Bootha, zakladateľa Armády spásy, uplynulo dnes 90 rokov.
Booth nezmenil svet, ale tým, že založil Armádu spásy, ovplyvnil názor britskej spoločnosti na to, ako môže pracovať cirkev, aké postavenie má mať žena, pomohol pracujúcim bojovať za ich práva, ukázal, ako sa dá pomôcť chudobným.
Aby toto všetko stihol, musel sa narodiť do správneho času. Viktoriánska Británia bola obdobím priemyselnej revolúcie. Zmeny v spoločnosti prichádzali až šokujúco rýchlo. Jeho otca zničila konkurencia pásovej výroby - svoje klince už nemal komu predávať. Synovi vraj povedal „zarob peniaze“ a zomrel. William šiel zarábať ako učeň do záložne. Videl tam dosť zúfalcov a získal lepšiu predstavu o chudobe.
Vtedy mal blízko k radikálnemu robotníckemu hnutiu a myšlienkam sociálnej rovnosti. Jeho hviezda ale mala zasvietiť inde. V šestnástich pocítil čosi oveľa silnejšie, ako boli revolucionárske myšlienky, a stal sa silne veriacim metodistom. Stretával sa s veriacimi priateľmi. Kázali, spievali piesne, chodili medzi chudobných ľudí. Booth vykročil za svojím osudom.
Ten sa začal napĺňať svadbou s Catherine, veľmi silnou osobnosťou, ktorá manželovi rýchlo vysvetlila, že ženy nie sú slabším pohlavím. „Moji najlepší ľudia sú ženy,“ povedal o mnoho rokov neskôr o svojich vojakoch v Armáde spásy. Rovnosť pohlaví tu platila od začiatku, čo bol takmer revolučný počin.
Boothovci sa po sobáši stali úspešnými kazateľmi, pre jeho cirkev až príliš. Rozišli sa s metodistami a odišli do Londýna.
„Našiel som cieľ svojej cesty,“ pochválil sa v roku 1865 manželke. Stretol sa na East Ende s dvoma misionármi, stratil slovo pred skupinou ľudí, ktorých zaujal, a bolo rozhodnuté. Vyzvali ho, aby viedol skupinu, z ktorej vznikla Armáda spásy.
Tá je pod týmto názvom známa až od roku 1878. Názov vznikol náhodne, keď ktosi v tlači prirovnal misionársku prácu Bootha a jeho pomocníkov k armáde dobrovoľníkov. Booth vyhlásil, že nie je žiadny dobrovoľník. Slovo škrtol a napísal spásy. Názov sa ujal a Bootha začali spolupracovníci nazývať generálom.
Vojenská terminológia sa v hurávlasteneckej atmosfére viktoriánskeho Anglicka zapáčila. Booth uplatnil záľubu v netradičných metódach, čo vždy využíval v kázňach (spievanie s nástrojmi, tlieskanie, vystúpenia pod holým nebom). Noví členovia Armády spásy získavali hodnosti a dostávali uniformy. Heslo Krv a oheň symbolizovalo krv Kristovu a oheň svätej duše (holy spirit). Ulicami začali vo vojenskom rytme mašírovať kapely, ktoré sa vydávali na boj s diablom. Hovorili o záchrane stratených duší, záchrane hriešnikov a pokání. Takejto symbolike ľudia dobre rozumeli. Do jeho smrti v roku 1912 už Armáda spásy pôsobila v 57 krajinách.
Booth bol tvrdohlavý a vytrvalý. Prinútil napríklad spoločnosť z East Endu vyrábajúcu zápalky upraviť pracovné podmienky na pracovisku, kde pracovali ženy s nebezpečnými chemikáliami a zomierali. Trvalo to desať rokov a musel preto otvoriť vlastnú fabriku, kde ženy dostávali dvojnásobné mzdy a pracovali v zdravom prostredí.
Nepresvedčil len chudobných, ale aj bohatších filantropov, ktorí mu dali peniaze na jeho projekty. Aj s pomocou zbierok naprával sociálne nerovnosti. V roku 1900 servíroval 27 miliónov lacných jedál pre chudobných, prenocoval tisíce bezdomovcov, pomohol pri hľadaní 18-tisíc nezvestných ľudí a našiel prácu deviatim tisícom nezamestnaných.
Spočiatku Bootha verejne odsudzovala anglikánska cirkev aj politici - hovorili o ňom ako o antikristovi. Jeho koncept sa ale napokon presadil a Booth sa dožil satisfakcie - na Oxforde dostal čestný doktorát a v roku 1902 ho pozvali aj na korunováciu Eduarda VII. Armáda spásy po ňom zostala dodnes.
