Meno Edgara Degasa sa vyslovuje jedným dychom s impresionizmom. Vystavoval na siedmich z ôsmich impresionistických výstav, no nikdy nemaľoval tak ako Monet či Pissarro. „Som realista, nie impresionista,“ vyhlasoval o sebe umelec, ktorý obdivoval taliansku renesanciu a klasicistického Ingresa. Nikdy sa neoženil, ale svetovú slávu mu priniesli práve jeho baletky a obrazy žien pri toalete. Na rozdiel od impresionistov Degasove diela už počas jeho života dosahovali na dražbách závratné ceny a ešte za umelcovho života sa dostali do Louvru. Jeho meno dodnes patrí v aukčných sieňach medzi najžiadanejšie. Zajtra uplynie 85 rokov od úmrtia Edgara Degasa.
Narodil sa v Paríži 19. júla 1834 ako Hilaire Germain Edgar de Gas. Toto meno zdedil po starom otcovi, bretónskom šľachticovi a parížskom bankárovi, no pri podpisovaní svojich prvých kresieb zrejme z meštianskej koketérie vypustil krstné mená a šľachtické „de“ pripojil k priezvisku, čím vzniklo Degas.
Edgar Degas bol Parížanom celou dušou, hoci bol z jednej štvrtiny Talianom. Matka pochádzala z kreolskej rodiny z New Orleansu, ale zomrela, keď mal Degas trinásť rokov.
V roku 1855 sa prihlásil na Akadémiu krásnych umení. Mal prirodzený zmysel pre pôvab, bol schopný kvalitne zvládnuť reprodukcie. Obdivoval taliansku renesanciu a Ingresa, s ktorým sa osobne poznal. Mal všetky predpoklady stať sa spoločensky uznávaným maliarom. Nenechal sa však zlákať na výhodný spôsob života, rozhodol sa pre skutočné tvorenie, pre umenie, pre dobrodružstvo s impresionizmom.
Postupne sa oslobodil i od rodinných pút, žil sám, ničím a nikým nerušený, chrániac si svoju nehu, dobrotu a plachosť. Žil len pre svoju tvorbu. Raz bol melancholický, smutný i podráždený, ale vzápätí sršal ostrovtipom a veselosťou. Keď sa v roku 1862 zoznámil s o dva roky starším Edouardom Manetom, prestal maľovať klasické akademické námety a inšpiroval sa skutočnosťou. Maľoval konské dostihy, hudobníkov, čoraz častejšie sa na jeho plátne objavovali ženy.
Nadchol sa revolúciou v maliarstve zvanou impresionizmus, ale nikdy si neprisvojil jeho maľovanie. Uvedomoval si, že tento nový spôsob, ktorý dovoľuje zobrazovať svetlo pomocou rozloženej farby, ruší tiene a línie vytvárajúce kresbu postavy. A on bol priam zaľúbený do ľudskej postavy s jej nespočetnými postojmi.
Pre jeho uprednostňovanie ateliéru mu kolegovia občas vyčítali nedostatok spontánnosti. Degas vtedy reagoval podráždeným hlasom: „Nič nie je spontánnejšie ako moje umenie.“ Ba dokonca išiel až tak ďaleko, že vyhlásil: „Až keď maliar dlhšie nevie, čo robí, môže namaľovať dobré veci.“
Hoci impresionizmus bral s výhradami, namaľoval jeden z najslávnejších obrazov tohto hnutia - Absint z roku 1877. Ako model mu sedela herečka Ellen Andréová a grafik a milovník divadla Marcellin Desboutin. Absint sa stal ikonou - asi aj preto, že tento nápoj s mierne halucinogénnymi účinkami bol kultový v parížskej bohéme.
Umeleckého vrcholu sa Degas dotkol po roku 1880. Vrátil sa k zobrazovaniu baletiek a na túto tému vytvoril veľa majstrovských olejov a pastelov. Spolu s nimi vzniklo i množstvo kresieb ceruzkou alebo uhľom, na ktorých umelec študoval krátko trvajúce a často zložité postoje svojich modelov.
Degas sa úplne ponoril do sveta pohybu. „Vravia o mne, že som maliar tanečníc,“ povedal raz Edgar Degas, „nechápu, že baletky boli pre mňa iba zámienkou, aby som mohol maľovať krásne látky a zachytávať pohyb.“ A pri inej príležitosti tieto slová doplnil: „Treba robiť znova desať ráz, sto ráz ten istý námet.“ Aj preto napríklad maľoval sériu variantov Baletky v šatni.
Podobne by sa mohol Degas volať i maliarom kabaretov, divadiel, dostihových závodísk, žehliarok, práčok, modistiek a nahých žien v najintímnejšom súkromí. Je paradoxné, že maliar, ktorý toľko času venoval formovaniu ženského tela na plátne, ostal slobodný.
Na sklonku života už nemohol pre čoraz viac slabnúci zrak maľovať. Začal modelovať - ženské akty, ktorých postoje súviseli s tancom. Slovami Pabla Picassa, Degas aj sochy robil spôsobom, ktorý je mu vlastný - neopakovateľným a čarovným.
Zajtra - West Side Story
