ckou krajinou na svete aj vďaka Indire. Rovnako sa dá ale napísať, že indická demokracia sa ukázala taká pevná, že vydržala aj Gándhíovej vyhlásenie stanného práva, ktoré trvalo dva roky. Možno aj preto skončila v podobnej ankete organizovanej v Indii až na štvrtom mieste. Ak by nezahynula pri atentáte, dnes by sa dožila 85 rokov.
Jej meno zvádza ľudí k Mahátmovi Gándhímu, ten však nebol príbuzným Indiry. Otcom bol Džavárharlál Néhrú, prvý indický predseda vlády a najbližší spolupútnik Mahátmu v boji za nezávislosť Indie. Slávne priezvisko získala vďaka manželstvu s politikom Firúzom Gándhím, ktorý ale nebol Mahátmov príbuzný. V Indii to bola ona, kto pokračoval po svojom otcovi a Mahátmovi v nehrúovsko-gándhíovskej dynastii. (Nehrú, Indira a jej syn Rádžív Gándhí ako premiéri riadili Indiu 38 z prvých 50 rokov nezávislého štátu).
Nezvyčajné detstvo strávila v indickom dome Nehrúovcov, ktorý bol centrom boja za nezávislosť od Britov a vo Švajčiarsku, kam chodievala s chorľavou matkou. Gándhí bol u nich ako doma – známa je fotografia, na ktorej Indira sedí vedľa neho potom, ako skončil jednu zo svojich hladoviek.
Mala štyri roky, keď jej otca a starého otca prvýkrát odviedli do väzenia. Vyrastala ako samotárske, predčasne vyspelé dievča. S kamarátmi sa hrávala na odboj proti Británii. Keď mala 11 rokov, založila si s niekoľkými rovesníkmi armádu. Vyrobili zástavy, vymieňali si správy, varili, vyzvedali.
Jej matka zomrela, keď mala 17 rokov. Zdrvená odišla študovať najprv do Švajčiarska a potom na Oxford. Po návrate prišla svadba a Briti ju na deväť mesiacov uväznili. Dala život dvom synom a potom už bola len politika.
Jej otec sa stal v roku 1947, po získaní nezávislosti, predsedom indickej vlády. Ako vdovec potreboval mať svoju dcéru pri oficiálnych akciách a zahraničných návštevách. Mnohému sa podučila. Vo svete aj doma bol jej úsmev populárny, pracovala vo výkonnej rade UNESCO, zdôrazňovala, že sa musí posilniť postavenie žien v politike, rodine aj v spoločenskom živote.
Od otca pochytila okrem socialistických myšlienok aj schopnosť bystro a rýchle reagovať. Nikdy sa však nestala vizionárkou ako Mahátmá.
Hoci sa sama považovala za presvedčenú demokratku, viackrát sa nezdráhala použiť nedemokratické prostriedky. Politiku ale vždy vnímala úprimne ako poslanie a opakovala po otcovi, že je to služba ľuďom.
V roku 1966 sa nikto nedokázal dohodnúť, kto by mal nastúpiť do úradu premiéra. Nakoniec vybrali Indiru ako kompromisného kandidáta, ktorého budú môcť ľahko manipulovať. Veľmi sa mýlili, narazili na tvrdú ženu.
Premiérkou bola 16 rokov. Najskôr v rokoch 1966 až 1977, potom sa musela po prehraných voľbách uchýliť do opozície, a na čele štátu bola znovu od roku 1980 až do násilnej smrti v roku 1984. Vedela sa s prehľadom pohybovať vo svetovej politike (šikovne balansovala medzi socialistickým a kapitalistickým blokom) a doma nemala problém ukázať ostré lakte a zbaviť sa nepriateľov. Bola čoraz viac nedôverčivá v politike aj súkromnom živote.
India počas jej vlády zvládla štiepenie atómu aj vojnu s Pakistanom, čo posilnilo jej podporu medzi strednou vrstvou, nedokázala ale naplniť svoje najznámejšie volebné heslo – „Garibi hatao“ (Koniec biedy).
Počas stanného práva, ktoré vyhlásila v roku 1975 a platilo dva roky (Najvyšší súd jej nariadil, aby rezignovala z funkcie za porušenie volebného zákona) sa jej nepodarilo skrotiť ani populačnú explóziu. Indov počas jej vlády pribudlo na 230 miliónov. Spolu so synom Sandžajom spustila katastrofálny projekt násilnej sterilizácie, ktorý neuspel a narobila si s ním veľa nepriateľov a prehrala vo voľbách v roku 1977. V roku 1980 opäť zvíťazila a ukázala svoju šikovnosť, keď dokázala využiť napríklad aj nespokojnosť chudobných ľudí s drahou cibuľou.
Obrovské problémy už od sedemdesiatych rokov spôsobovali v provincii Pandžáb síkhovia, ktorí stále dôraznejšie požadovali nezávislosť. Indira v roku 1984 nariadila obsadiť hlavnú sikhskú svätyňu. Zahynulo pritom viac než 600 ľudí. Odpoveď na silové riešenie prišla 31. októbra 1984. Zabil ju jeden z jej osobných strážcov sikhského pôvodu. Zostala po nej spomienka na silnú ženu s milým úsmevom a syn Rádživ, ktorého zabili atentátnici o sedem rokov neskôr.
