Argentínski vojaci čítajú na obsadenom území Falklandských ostrovov bulvárny denník Crónica. Ten Veľkú Britániu upozorňuje na „riziko“ útoku proti argentínskym jednotkám. FOTO - ARCHÍV
V najhoršom možnom politickom, ekonomickom a sociálnom stave si včera v Argentíne pripomenuli 20. výročie vojny o Falklandy alebo po španielsky Malvíny. Pokusy o vojenské dobrodružstvo, ktoré mali zatieniť všeobecný spoločenský svrab spôsobený vtedajšou vojenskou diktatúrou v Buenos Aires, zahnali krajinu 2. apríla 1982 do konfliktu, ktorý si vyžiadal životy 712 argentínskych a 255 britských vojakov.
Chladné a takmer bezcenné Falklandské ostrovy zaklinené v južnom Atlantiku boli odjakživa súčasťou argentínskej národnej hrdosti. Už v základných školách sa deti učia kľúčovú frázu „Las Malvinas argentinas“, čo sa dá voľne preložiť ako „Malvíny patria do Argentíny“. Dôvod? Hoci sa počtom obyvateľov - 2400 - vyrovnajú väčšej slovenskej dedine, nachádzajú sa iba 480 kilometrov od argentínskych brehov. To bol dôvod, prečo Buenos Aires po Falklandoch odjakživa poškuľovalo.
Polemizovať o tom, kto má historické právo vládnuť zapadnutému súostroviu, sa dá celé hodiny. Nevedia to ani historici. Tí argentínski vravia, že ostrovy objavili v roku 1522 španielski moreplavci. Britskí zase tvrdia, že na ne v roku 1592 narazil anglický moreplavec John Davis. Kolonizovali ich Španieli aj Francúzi, ale zostali tam Briti, ktorým nepriaznivé podmienky neprekážali.
Národnú hrdosť chcel Leopoledo Galtieri - šéf vojenskej diktatúry v Buenos Aires - využiť na zalátanie všeobecnej politickej a ekonomickej krízy, ktorú začiatkom 80. rokov Argentína prežívala. Práve slovami „Malvíny patria do Argentíny“ generál Galtieri z obrazovky 2. apríla 1982 oznámil, že špeciálne jednotky obsadili Falklandské ostrovy. V tom momente inak s vládou nespokojní Argentínčania vyrazili do ulíc, aby oslávili víťazstvo.
Galtieri sa mylne spoliehal na to, že Briti na obsadenie vôbec nezareagujú. Británia na čele s premiérkou Margaret Thatcherovou síce tiež prežívala ekonomickú krízu, no Falklandy v žiadnom prípade nechcela stratiť. Aj v Londýne išlo o národnú hrdosť. Thatcherová získala podporu Spojených štátov, s čím sa v Buenos Aires už vonkoncom nepočítalo, keďže Argentína v tom čase spolu s USA naplno „futrovala“ pravicových povstalcov v občianskej vojne v Nikarague. „Železná lady“ teda nezhrdzavela, ako to veľkolepo tvrdila vojenská junta v Argentíne. Už 3. apríla 1982 získala britská premiérka podporu parlamentu, ktorý prvýkrát od vypuknutia II. svetovej vojny opäť vyhlasoval vojnu. O 74 dní Briti argentínske jednotky zahnali.
Historici sa dnes zhodujú, že Galtieriho motívom bolo zastavenie všeobecného úpadku. Chcel sa zapísať do učebníc ako protagonista vlasteneckej veci. Výsledok bol opačný. Meno diktátora sa už nespomína, naopak, Thatcherová o rok neskôr vyhrala voľby. Vojenská junta v Buenos Aires padla a Galtieri sa odvtedy na verejnosti neukázal. Preto sa hovorí, že súčasná argentínska demokracia je priamou dcérou vojenskej porážky na Falklandských ostrovoch.
Ďalším dôsledkom je však to, že od vojny v južnom Atlantiku prestali byť pre Washington čitateľní všetci diktátori Južnej Ameriky s výnimkou čilského generála Augusta Pinocheta. Práve vzťah Británia - Čile totiž zostáva jednou z neobjasnených kapitol vojny. Iba minulý týždeň sa jeden z členov bývalej vojenskej junty v Čile priznal, že Londýn so Santiagom počas vojny o Falklandy intenzívne spolupracoval. Čiľania za odmenu v Británii nakúpili lacnejšie stíhačky. Objem bol zrejme dosť veľký na to, aby sa generál Pinochet v marci 2000 bez „návštevy“ Španielska, ktoré žiadalo o jeho vydanie za porušovanie ľudských práv, vrátil do vlasti.
Čo sa zmenilo na Falklandoch? Obyvatelia súostrovia - tzv. kelpers - získali v roku 1986 autonómiu a na rybárskom priemysle sa im podarilo vybudovať trikrát vyššiu životnú úroveň ako v materskej Veľkej Británii.
A aké sú dnes vzťahy medzi Argentínou a Veľkou Britániou? Obe krajiny 14. júla 1999 podpísali dohodu, podľa ktorej potrebuje Argentínčan na vstup na ostrovy iba pas bez víz. Háčik je v tom, že v argentínskej ústave je zakotvený voľný pohyb po „juhoatlantických ostrovoch“ bez pasu. Možno aj preto sa na včerajšej spomienkovej slávnosti na vojnu súčasný argentínsky prezident Eduardo Duhalde vrátil k národnej hrdosti a zdôraznil, že „Malvíny budú aj tak raz patriť do Argentíny“. Na rozdiel od Galtieriho však dodal, že Falklandy nezíska vojenskou, ale diplomatickou cestou.
