Stalin totiž zoťal „hlavu“ Červenej armády. Tuchačevskij bol nielen výborný veliteľ, ale aj erudovaný vojenský stratég. Čistky v armáde vypukli len štyri roky pred útokom Nemecka na ZSSR.
Podľa niektorých prijal cársky poručík Michail Nikolajevič Tuchačevskij bezvýhradne ideály boľševikov. Podľa iných bola jeho voľba výsledkom cynickej kalkulácie. Tuchačevskij pochádzal zo šľachtického rodu a študoval na prestížnej kadetskej škole, Alexandrovskom vojenskom učilišti v Petrohrade. S jeho schopnosťami by ho čakala skvelá kariéra v cárskej armáde.
V Rusku však vypukla revolúcia a občianska vojna. Dvadsaťpäťročný Tuchačevskij sa pripojil k červeným a v krátkom čase dokázal svoje kvality. Ostrohy si vydobyl porážkou bieleho generála Denikina. Potlačil protiboľševickú vzburu v Kronštadte a v roku 1920 viedol ofenzívu Červenej armády v Poľsku, ktorá sa skončila neúspechom (neskôr z toho otvorene vinil Stalina).
Jeho strmhlavú armádnu kariéru čoskoro korunovala maršalská hodnosť. Viedol ostré spory s nenapraviteľným profesionálnym revolucionárom Levom Trockým. Sporili sa napríklad o miestne robotnícke milície, ktoré boli podľa klasikov marxizmu lepšie, než riadna armáda. Prefíkaný Tuchačevskij sa napokon ukázal byť ešte „ľavejší“ než Trockij, keď v roku 1920 propagoval vznik „medzinárodného generálneho štábu proletariátu“ na pomoc revolúciám mimo Ruska.
V 30. rokoch sa Tuchačevskij sústredil na modernizáciu armády. Nesúhlasil s názormi západných stratégov, ktorí už vtedy obhajovali myšlienku malej, vysoko mechanizovanej údernej armády. Pochopil však význam tankovej a leteckej sily v budúcej vojne.
V polovici 30. rokov sa v západnom Rusku konali veľké vojenské cvičenia, na ktorých sa skúšala koordinácia mechanizovanej pechoty s nezávislými tankovými jednotkami. Mnohopočetná armáda zostala v Rusku základom - aj vzhľadom na tradične obmedzenú kapacitu priemyslu, ku ktorej sa pripojilo katastrofálne sucho v roku 1933.
V nasledujúcom roku napísal Tuchačevskij článok „Charakter pohraničných operácií“, v ktorom zavrhol tradičnú metódu masového presunu obrannej armády k hraniciam po železnici ako prežitú. Hrozil tu totiž ničivý útok zo vzduchu, aký ešte v minulej vojne nebol mysliteľný. Scenár protiútoku rozvinul do podoby hlbokého boja - svoje miesto v ňom malo tiež letectvo a artiléria. Jeho myšlienky boli uznané ako nová vojenská stratégia. Až neskôr sa bolestne ukázalo, čo chýbalo - nikto v Rusku, ani Tuchačevskij, totiž nerátal s dlhými bojmi na vlastnom území.
Tuchačevskij od 20. rokov udržiaval oficiálne i pracovné kontakty s nemeckým wehrmachtom, a tie sa mu stali osudnými. Keď sa Stalin rozhodol upevniť si moc v armáde, Tuchačevského a ďalších dôstojníkov obvinil zo špionáže pre Nemecko a Japonsko a z prípravy prevratu. NKVD získala údajné dôkazy od nemeckej SD, menovite neskoršieho ríšskeho protektora v Čechách Reinharda Heydricha. Podľa niektorých zdrojov skočila Moskva Berlínu na lep a sama ho zbavila nebezpečného súpera. Iné tvrdia, že išlo o výlučné Stalinovo dielo a nájdu sa aj úvahy, že na Tuchačevského obvineniach bolo niečo pravdy.
Najprv ho Stalin zbavil velenia armády a presunul do funkcie veliteľa Volžského vojenského okruhu v Kujbyševe. Trinásteho mája Tuchačevského pozval do Kremľa, aby mu vyjadril dôveru strany a poprial veľa úspechov na novom poste. Už o jedenásť dní neskôr maršála v Kujbyševe zatkli.
Jeden z jeho vyšetrovateľov sa neskôr chválil, že z chrabrého veliteľa dostal priznanie už na druhý deň. Vyšetrovacie metódy NKVD boli v tomto smere „dokonalé“. V deň, keď vyšla v Pravde správa o obvinení, bol maršál spolu s manželkou zastrelený.
Nebol jediný - masívna čistka osudne postihla 35-tisíc dôstojníkov, viac než polovicu dôstojníckeho zboru. Stalin sa na prahu svetovej vojny zbavil tých najschopnejších. Za túto stratu Sovietsky zväz tvrdo zaplatil.
