Ten osudný okamih na kľukatej horskej ceste premenil jej rozprávkový príbeh v drsnú hollywoodsku drámu. Grace Kelly, ktorej auto tam vyletelo z cesty, poznala oboje: bola ozajstnou kňažnou i hollywoodskou superhviezdou. Od jej tragického konca uplynie v sobotu rovných dvadsať rokov.
Na samom vrchole hereckej slávy odišla Grace Kelly za hlasom svojho srdca dodať oslnivý lesk monackému kniežactvu a kniežaťu Rainierovi. Za rozprávkou jej života sa však neskrývalo len šťastie a blaženosť.
Na jeho začiatku stálo mladé cieľavedomé pôvabné dievča zo zámožnej americkej rodiny vo Filadelfii s kufríkom na nádraží. Odchádzala skúsiť šťastie do New Yorku. Zanedlho sa z nej stala modelka, ktorá účinkovala v televíznych reklamách a dokonca na Brodwayi v Strindbergovej hre Otec. Pre mnohých by to bol vrchol kariéry, nie však pre Grace.
Za snami o svete „pohyblivých obrázkov“ sa vydala do južnej Kalifornie. V roku 1951 bežal v kinách prvý film s dosiaľ neznámou Grace Kellyovou. Volal sa Štrnásť hodín a natočil ho Henry Hathaway. V nasledujúcom roku divákov elektrizoval legendárny western Na pravé poludnie. Ostýchavú kvakerskú manželku Garyho Coopera, ktorá sa rozhodne pre nebezpečie so svojím mužom šerifom, hrá skvelým spôsobom stále neznáma Grace Kelly - v titulkoch až na piatom mieste.
A potom sa objavil Alfred Hitchcock. Práve prišiel o svoju obľúbenú hviezdu Ingrid Bergmanovú, ktorá sa vydala do Talianska. Objavil Grace a netušil, že s ňou ho čaká osud podobný. Medzitým ale spolu stihli natočiť niekoľko filmov: Vražda na objednávku (1954), ktorá Grace posunula na prvé miesto v titulkoch a ukázala široký register jej hereckého umenia, Okno do dvora (1954), jeden z Hitchcockových filmových vrcholov.
Jeho nová diva pre neho bola stelesnením dokonalej herečky: mala nevšedný pôvab, dôvtip, tlejúcu zmyselnosť a chladnú eleganciu: „Je sopkou pokrytou snehom.“
Vďaka jeho filmom rýchle vystupovala na piedestál bohyne strieborného plátna. „Hollywood ma udivuje. Svätejší než anjel pre verejnosť a bezbožnejší než diabol v skutočnosti,“ povzdychla si raz.
Ďalšia úloha v Dievčati z vidieka z roku 1954, prostej, trpiacej manželky alkoholika v podaní Binga Crosbyho, jej vyniesla Oscara.
„Čie sú to záhrady?“ pýta sa Grace pri natáčaní ďalšieho filmu s Hitchcockom, Hon na zlodeja (1955), na francúzskej Riviére. „Princa Grimaldiho,“ znie odpoveď asistenta.
Je to náhoda či osud? Možno oboje. Tak ako nasledovná pozvánka francúzskej vlády na filmový festival v Cannes, kde sa Grace po prvý raz stretla s princom Rainierom. Keď o rok neskôr hrala princeznú v hollywoodskej adaptácii hry Ferenca Molnára Labuť, mala už šuplík plný listov od svojho budúceho manžela. Zásnubný prsteň, ktorý nosila v ďalšom filme Vznešená spoločnosť (1956), bol darom od neho.
V Grace Kellyovej vládca Monaka našiel manželku a prísľub dediča trónu nevyhnutného pre ďalšiu existenciu nezávislého kniežactva. Ona v ňom manžela dostatočne dôstojného pre súhlas jej otca. Venom mu priniesla dva milióny dolárov.
Život za múrmi kniežacieho paláca mal však od rozprávok veľmi ďaleko, zošnurovaný klbkom oficiálnych povinností znamenal pre Grace zvlášť zo začiatku veľké neistoty, ktoré si jej okolie vykladalo ako nechuť voči novým úlohám. V neznámom prostredí s neznámym jazykom a zvykmi si pripadala osamelá a cnelo sa jej.
Smútok sa roztopil až s príchodom detí. Princezná Carolina sa narodila v roku 1957, princ Albert o rok neskôr a Stephanie v roku 1965. Vrátiť sa k herectvu už ale Grace nikdy nemohla. Mnohé ponuky sa trieštili o nepriepustný nesúhlas monackého ľudu a samého kniežaťa. Ten dokonca zakázal premietnuť v krajine jej filmy.
Svoj talent uplatnila pri narozprávaní rozprávok pre deti či výrobe kytíc zo suchých kvetov. Monaku vrátila baletnú tradíciu, pre ktorú bolo kniežactvo kedysi slávne.
Osudného 14. septembra 1982 ju na krivoľakej ceste vinúcej sa po útesoch, ktorú tak dobre poznala, stihol slabý srdcový záchvat a nezvládla riadenie. Hovorí sa, že auto vyletelo z cesty presne na mieste, kde pred tridsiatimi rokmi natáčala s Garym Grantom slávnu piknikovú scénu z filmu Hon na zlodeja.
Autor: JITKA BOJANOVSKÁ, čtk
