FOTO – ARCHÍV
e. Po 30 rokoch boli jeho pozostatky vykopané z bezmenného hrobu na parcele 301 budapeštianskeho cintorína. Sovietske impérium sa už otriasalo v základoch. V deň 31. výročia popravy Nagya dôstojne pochovali so štátnymi poctami. Maďarsko už rázne vykročilo novou cestou.
Bol prvý, kto veril neskôr aj v Československu často skloňovanému „socializmu s ľudskou tvárou“. Vedel, ako sa má pohybovať vo vysokom straníckom aparáte – ktorý mu bol zároveň pritesný. Niekoľkokrát sa vytratil z najvyššej politiky, aby sa tam zakaždým vrátil, pričom o svojej lojalite dokázal presvedčiť aj Moskvu. Definitívne sa s ňou rozišiel, až keď v roku 1956 prešiel na stranu revolúcie. Bola príliš radikálna, aby sa ešte vtesnala pod zástavu socializmu.
Imre Nagy sa narodil v roku 1896 v Kaposvári. Do Sovietskeho zväzu sa prvýkrát dostal ako vojnový zajatec v roku 1916. Začiatkom 20. rokov už bojoval v Červenej armáde a vstúpil do radov boľševikov. Po návrate do Maďarska, časoch komunistickej ilegality a exilu, sa v roku 1930 vrátil do Moskvy, kde ostal až do konca druhej svetovej vojny. Pôsobil v poľnohospodárskom inštitúte Kominterny, v Centrálnom štatistickom úrade ZSSR a v moskovskom rozhlase viedol vysielanie v maďarskom jazyku.
Po návrate do Maďarska sa Nagyova kariéra vyvíjala najskôr zhora nadol. V roku 1944 bol krátko ministrom poľnohospodárstva dočasnej vlády, neskôr ministrom vnútra. Už vtedy bolo jasné, že sa nehodí na úlohu železnou päsťou vybudovať silný stranícky aparát. Pod zámienkou zdravotných problémov sa vzdal ministerskej funkcie. V rokoch 1947 až 1949 bol predsedom parlamentu. V čase procesov koncom 40. rokov ho vylúčili z vedenia strany a prišel aj o post v parlamente. Stal sa z neho obyčajný vysokoškolský profesor. Prijal však sebakritiku a postupne sa vrátil do vedenia strany.
V roku 1953 Nagya Moskva dosadila do premiérskeho kresla namiesto Mátyása Rákosiho a on mohol začať rozsiahly program reforiem, ktorým ochránil Maďarsko od brutálneho socializmu. Spočiatku veľmi opatrne vnášal do politiky strany viac slobody a tolerancie a korigoval minulé omyly v hospodárstve. Ortodoxná zložka Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSZMP) ho napokon v roku 1955 znovu zbavila všetkých funkcí. Tentoraz sa už sebakritike nepodrobil.
Deň po vypuknutí revolúcie 24. októbra 1956 sa Nagy vrátil na čelo štátu. Spočiatku chcel pokračovať v reformách, uspokojiť revolučnú náladu a zároveň Moskvu – ktorá v ňom najskôr videla možnosť záchrany socialistického zriadenia. Lenže revolúcia žiadala oveľa viac – definitívne skoncovať so sovietskym patronátom a vrátiť sa k politickému pluralizmu. Nagy 1. novembra vyhlásil neutralitu. O tri dni neskôr sovietske vojská zaútočili na Budapešť. Za desať dní prišlo o život dvetisíc až štyritisíc ľudí. Medzi obete revolúcie patrí aj 300 popravených, 22 000 odsúdených a státisíce emigrantov. Slovenská Pravda niekedy v tom čase napísala, že „Maďarský ľud zvíťazil nad kontrarevolúciou“. Dôvere Moskvy sa vtedy už na čele MSZMP tešil János Kádár. Ani počas procesu sa Nagy nesnažil zachrániť si kožu, väčšinou mlčal a nedištancoval sa od žiadneho zo svojich krokov.
Parcela 301, na ktorú bolo Nagyovo telo rok po poprave prevezené z väzenského dvora, bola už v 80. rokoch predmetom záujmu komunistického vedenia i opozície, ktorá sa tu schádzala v deň výročia popravy. Po Kádárovej smrti v roku 1988 posledný gernerálny tajomník strany Károly Grósz počas návštevy v USA sľúbil, že Nagyove pozostatky bude môcť rodina dôstojne pochovať. Pohreb sa konal v čase, keď udalosti roku 1956 už nenazývali „kontrarevolúcia“, a keď sa v Maďarsku a v ostatnej strednej Európe spúšťala lavína politických zmien.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
