Nemusíte sa vyznať v haute couture, aby ste vedeli, kto je Pierre Cardin. Je to ešte vôbec meno? Zvykli sme si ho používať ako značku, ako Dior či Chanel. Mená konkrétnych ľudí sa stali značkami zo spodnej strany saka, na flakóniku luxusného parfému, na perách či puzdrách na okuliare. Pierre Cardin sa narodil 2. júla 1922 neďaleko Benátok a včera oslávil osemdesiate narodeniny.
Chlapec, čo sa rozhodol, že mu bude patriť všetko voňavé a elegantné v Paríži. Keď mal sedemnásť, vydal sa do tohto mesta na bicykli. Bolo to na začiatku vojny a nedorazil. Na demarkačnej čiare pri Moulins ho chytili Nemci a na niekoľko dní zatvorili. V tých dňoch všetci utekali z Paríža na juh. Keď ho pustili, nasadol na bicykel a vybral sa smerom na Vichy.
Do Paríža sa vrátil hneď po vojne. Pracoval u Paquina, ktorý s Jeanom Cocteauom navrhoval nové kostýmy pre film Kráska a zviera. Jean Marais, hlavná hviezda, práve nebol v Paríži, a tak ho, pretože mal rovnakú postavu, najali ako manekýna na kostýmovú skúšku. Pre mladého krajčíra to bol zásadný okamih, šanca - zrazu sa mu otvorili parížske divadlá, filmové ateliéry, dostal sa medzi muzikantov. Zoznámil sa s Viscontim, Picassom, Dalím, Miróom. Roku 1946 už pracoval u Diora, o štyri roky neskôr si otvoril vlastný salón. O päť rokov už mal vlastný modelový dom.
V knihe Gillesa Lipovetského, obľúbeného francúzskeho sociológa a filozofa, sa o ňom píše ako o majstrovi v preháňaní foriem, autorovi prvej balónovej sukne. Spustil štýl, ktorý kričal - Preč s hotelom Ritz, nech žije ulica! Vysokú módu veľmi drahých a veľmi elegantných modelov haute couture dovtedy nosilo asi 500 žien na svete. Návrh zostúpiť na ulicu bol svojím spôsobom dandyovskou provokáciou a pritom vyjadroval nové postavenie módy.
Roku 1959 predstavuje prvú kolekciu pret-a-porter v obchodnom dome Printemps. Neskôr vyhlásil: „Založil som národné ľudové divadlo špičkového krajčírstva.“
V tých časoch bola móda stále ešte ženskou záležitosťou. Muži boli v tieni, a to doslova - v ich oblečení prevládala sivá a čierna. Práve Pierre Cardin oslobodil mužskú módu. Podľa Lipovetského vždy existovali rozdiely medzi módou mužov a módou žien. Zrazu sa vďaka Cardinovi stratila polarita medzi prísnosťou a strohosťou mužov a fantáziou žien. Muži prestali túžiť po dôstojnosti, chceli zvádzať. Elitnú módu vystriedal tvorivý štýl. Rozbil staré schémy, salónne domy začali triumfovať v originalite a provokáciách. Pierra Cardina však vylúčili zo Syndikátnej komory parížskej haute-couture. „Snobizmus ma aj tak nikdy nezaujímal.“
Roku 1963 otvára Cardin prvý obchod s malosériovou konfekciou. Bol tiež prvým návrhárom, ktorý využil svoju značku na to, aby podpísal zmluvy s veľkými výrobcami malosériovej konfekcie.
Dnes je z neho asi najbohatší módny tvorca na svete a tiež je jediný úplne nezávislý. Okrem modelového domu vlastní viac ako deväťsto licencií, svoje butiky má po celom svete vrátane Číny, Japonska či Ruska. Pracuje pre neho dvestotisíc ľudí, je majiteľom reťazca slávnych hotelov Maxim a štyroch divadiel. Vyrába parfémy, vydáva tiež nieľkoľko časopisov, ale neváha navrhnúť ani design obyčajnej škatuľky olejoviek.
„Už by som mal napísať pamäti. Bolo by o čom. Lenže môj problém je, že radšej pracujem. Prečo? Trebárs preto, aby som mal stále na čo spomínať!“
Vraví, že pozná množstvo talentovaných a pracovitých ľudí, ktorí neprerazili. „Lebo nemali svojho Paquina. Bez neho to nejde. Potrebujete ľudí z veľkých novín, magazínov, ktorí vás, vašu prácu, modely - budú prezentovať.“ A tak v divadle Espace Cardin, ktoré zriadil pred tridsiatimi rokmi v niekdajšom Theatre des Ambassadeurs v úplnom centre Paríža dáva priestor mladým umelcom. Zaujímajú ho, často im robí scénu, občas kostýmy, občas režíruje a vlastne si plní ďalší starý sen - byť hercom.
Kúpil si zámok v Luberone, kde žil markíz de Sade, a vedľa postavil nové divadlo pre 2200 divákov. Hrajú tam napríklad hry Václava Havla.
Je Francúz? Alebo Talian? „Som Talian,“ tvrdí. „Zostal som Talianom, s tou krajinou som spojený myšlienkami, dušou, morálne. Je to krajina umelcov, básnikov.“ Hovorí, že neexistuje nič, čo by v živote chcel zmeniť. „Som na Pierra Cardina veľmi hrdý! Prečo nie? Existuje nejaký iný krajčír, ktorý by bol členom Akadémie krásnych umení? Tam majú prístup len samí veľkí umelci - hudobníci, maliari, sochári. A ešte ja. Za posledných tristo rokov jediný krajčír v akadémii.“
