Jokoi Šoiči

Po prvý raz v dejinách prehovoril japonský cisár v rozhlase 15. augusta 1945. Hirohito svojim poddaným oznámil kapituláciu Japonska. Vzhľadom na tri milióny japonských obetí sa vyjadril veľmi jemne – vojna sa vraj „neobrátila v prospech Japonska“. Šoiči


Vojak Jokoi ako čerstvý regrút a v roku 1972. FOTO – ARCHÍV



Jokoi vojnu prežil. Poslúchol však rozkaz svojich veliteľov: japonský vojak sa nikdy nevzdáva. Seržanta Jokoiho našli pred tridsiatimi rokmi – 24. januára 1972 – poľovníci v džungli na tichomorskom ostrove Guam.

Výjav, ktorý sa dvom poľovníkom v ten januárový deň naskytol, ich zrejme dosť prekvapil. Na brehu rieky Talofofo zazreli vychudnutého muža podivného vzhľadu, ktorý tu chytal ryby. Na sebe mal konopné nohavice a čudnú košeľu – neskôr vysvitlo, že si ju zhotovil z kôry stromov. (Ako bývalý krajčírsky učeň si dokázal poradiť.) Ešte prekvapujúcejšie boli čudákove prvé slová: „Povedzte mi rýchlo, je Roosevelt mŕtvy?“

Keď Jokoiho repatriovali, stal sa okamžite národným hrdinom. „Nám, japonským vojakom, povedali, že máme voliť radšej smrť než potupu zajatia,“ vyhlásil po svojom návrate.

Japonskú okupáciu Guamu a vraždenie miestneho obyvateľstva ukončil príchod americkej armády 21. júla 1945. Jokoiho jednotku vyslali do horskej oblasti na hornom toku rieky Talofofo. Japonci v noci zaútočili v zálive Nimitz. Američania odpovedali protiofenzívou. Jokoi a jeho spolubojovníci museli čoskoro bojovať na život a na smrť. Niektorým sa podarilo uniknúť a spojiť sa s hlavnými silami. Jokoi sa skryl v horách.

Bývalý seržant japonskej armády strávil v džungli 26 rokov. Žil v tuneli podobnom jaskyni v bambusovom háji. Zbraň mu dávno zhrdzavela. Živil sa kokosovými orechmi, chlebovníkom, papajou, slimákmi, úhormi a krysami. Po celý svoj pobyt v džungli mal pojem o čase. Dokonca vedel aj to, že vojna sa skončila – Američania totiž zhadzovali nad džungľou letáky s touto správou pre všetkých stratených bojovníkov. Jokoi sa však dobrovoľne rozhodol pre život v džungli – mal vraj strach zo zajatia. Rozhodol sa radšej počkať na návrat japonskej cisárskej armády.

V Japonsku ho zahrnuli pozornosťou i peniazmi. Dostal dary v hodnote 80-tisíc dolárov, ponúkali mu prácu i sobáš. Kúpil si dom v Nagoji a cez sobášnu kanceláriu si našiel ešte v tom istom roku manželku. Často vystupoval v televíznych besedách ako odborník na prežitie v ťažkých podmienkach. Dokonca (neúspešne) kandidoval do hornej komory japonského parlamentu.

Na Jokoiho adresu však zazneli aj kritické hlasy. Vraj, ako to, že práve tento vojak je uctievaným hrdinom, keď toľko iných padlo hrdinskou smrťou v boji. Alebo dokonca, prečo nespáchal harakiri, ako sa na japonského bojovníka patrí.

Iní sa naopak smiali Jokoiho staromódnej oddanosti japonskému cisárovi. Ani Jokoi však príliš nechápal krajinu, takú málo podobnú Japonsku, ktoré poznal v mladosti. Japonsko 70. a 80. rokov ho frustrovalo. „Krásy prírody, ktoré som poznal, zmizli. Namiesto oblohy máme tú vec nazývanú smog. Autá zabíjajú viac ľudí, než vojna,“ hovoril.

Najviac ho vraj rozčuľovali japonské ženy. „Sú to príšery, ktoré prišli o česť. Škriekajú ako opice,“ tvrdil – kým pred vojnou boli vraj Japonky „cnostné, počúvali príkazy mužov, krásne na pohľad, jemné a nevtieravé“. Mihoko Nataši, ktorú si v roku 1972 vzal za ženu a s ktorou prežil celých 25 rokov svojho života, bola zrejme prototypom klasickej japonskej ženy, neskazenej emancipáciou.

Šoiči Jokoi zomrel v roku 1997 na zlyhanie srdca. Dožil sa úctyhodných 82 rokov. Ešte v roku 1991 ho osobne prijal cisár Akihito. Noviny napísali, že starý vojak sa pritom neubránil prívalu emócií.

Tento príbeh však nebol ojedinelý. Keď Jokoiho našli, začalo sa pátranie po ďalších japonských vojakoch, zabudnutých v Tichomorí. O dva roky neskôr – v roku 1974 – na Filipínach „zajali“ poručíka Hiroa Onodu. Jeho zbraň – na rozdiel od pušky Šoičiho Jokoiho – ešte fungovala. Stihol ňou zastreliť niekoľko filipínskych vidiečanov.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu?
  2. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom
  3. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu
  4. Netrestajme tých, čo mestu šetria čas a peniaze
  5. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu
  6. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti
  7. Z lesa si našla cestu do útulku, na nový domov ale stále čaká
  8. Union ponúka množstvo výhod pre deti aj matky
  9. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno
  10. Dana Kleinert sa vzdáva v prospech zmeny v Starom Meste
  1. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom
  2. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu
  3. Čo nemôžete zaregistrovať ako ochrannú známku?
  4. Potrebujete ochrannú známku pre Váš produkt ?
  5. Netrestajme tých, čo mestu šetria čas a peniaze
  6. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu
  7. Z lesa si našla cestu do útulku, na nový domov ale stále čaká
  8. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti
  9. Rozprávkové tankovanie
  10. AAA Auto zorganizovalo autogramiádu
  1. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu 14 976
  2. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 12 940
  3. Kvíz o zatepľovaní zvládne iba odborník. Trúfate si? 12 453
  4. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac 11 274
  5. Koho výrobky naozaj kupujete v McDonald's? 9 650
  6. Bezpečné bývanie pre rodiny s deťmi? Na toto nezabudnite 8 581
  7. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno 7 609
  8. Vodič dostal jasný odkaz: Na cyklotrase sa neparkuje 6 919
  9. Odborníčka na výživu: Večera maximálne 4 hodiny pred spánkom 6 667
  10. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu? 5 770

Hlavné správy zo Sme.sk

Komentár Zuzany Kepplovej

Jeden chodí v noci len, druhý na svitaní

Tandem Pellegrini - Fico nešliape jedným smerom.

ŠPORT

Kozák hovoril o tlaku manažérov zo Žiliny. Bol som nepohodlný, tvrdí

Bolo to nedôstojné, reagoval šéf Žiliny.

Neprehliadnite tiež