FOTO – ARCHÍV
Najprv rýchly vzostup, ktorý po takmer 300 rokoch vystriedal strmý pád. Čína nikdy nemala také dominantné postavenie ako počas vlády mandžuskej dynastie Čching. Na začiatku 20. storočia sa už ale cisársky spôsob vládnutia vyčerpal. Z veľmoci sa stal slabučký kolos, ktorému chýbala pevná ruka moderného vládcu. Pred 90 rokmi, 12. februára 1912 abdikoval pod obrovským tlakom neplnoletý cisár Pchu I. Z Číny sa stala republika a s dynastiami a cisármi bol koniec.
Napriek tomu, že mandžuská dynastia nemala čínsky pôvod, dokázali sa cisári pochádzajúci z kočovného kmeňa stať súčasťou Číny a napokon si ju aj podmaniť. Kmeň žijúci na území rozliehajúcom sa severne od Kórey prebral zvyky aj kultúru od Číňanov, ktorí ich naučili stavať pevnosti a obrábať pôdu.
K moci sa mandžuská dynastia dostala v roku 1644 vďaka výraznému mocenskému nadaniu. Vládli prísne, jednoducho a zrozumiteľne – konfucianizmus napríklad zhrnuli do 16 zákonov známych ako Svätý edikt. Poučení pádmi predošlých dynastií obsadili všetky najvyššie posty a vďaka poslušnej armáde dlho úspešne čelili pokusom o rebélie a revolúcie. Malá etnická skupina ovládla veľkú Čínu a pokračovala ďalej.
Pod jej vedením zažila Čína najväčšiu slávu a stala sa skutočnou mocnosťou. Koncom 17. a v 18. storočí postupne ovládla Taiwan, Mongolsko, Tibet a Barmu. Nadanie vládnuť sa ale akoby postupne vytrácalo. Devätnáste storočie už šťastné nebolo.
Pád dynastie spôsobili predovšetkým obrovské zmeny, ktoré prebiehali vo svete a s meškaním dorazili do Číny spolu so západnými veľmocami zaujímajúcimi sa o obchod. Keď čínska armáda vyzbrojená zastaranými zbraňami potupne prehrala dve ópiové vojny s Veľkou Britániou (1839 a 1856), vplyv Západu sa definitívne posilnil.
Začal sa presadzovať kapitalizmus, vrátili sa kresťanskí misionári (konvertovalo len málo ľudí, ale fungovanie misionárskych škôl a nemocníc malo veľký význam). Štruktúra čínskej spoločnosti sa začala zásadne meniť.
Na sklonku 19. storočia európske mocnosti v slabučkej Číne uplatňovali politiku, ktorú nazývali „porciovanie čínskeho melóna“ a s Američanmi si spoločne delili „záujmové sféry“. To platilo najmä potom, ako Čína prehrala vojnu s Japonskom v roku 1895.
V tej chvíli už akoby nevládla cisárovná Chi-si. Regióny ovládli miestni vodcovia a generáli. Tí sa prispôsobovali západnému vplyvu a zvyklostiam.
Jedným z kľúčových faktorov, ktorý priviedol najľudnatejšiu krajinu do podradného postavenia voči ostatným krajinám, bol rigidný konzervativizmus, ktorého sa dlho pridržiavala mandžuská cisárska dynastia.
Snaha o reformy prišla príliš neskoro – Číňania sa na štúdiá do sveta rozbehli až začiatkom 20. storočia. V tej chvíli sa ale zmeny už obrátili proti dynastii Čching, ktorej absolutistické spôsoby už ľudia nechceli akceptovať. V krajine pribúdalo stále viac radikálov, objavovali sa prví marxisti.
V roku 1911 hrozil hladomor a rástla nespokojnosť. V Encyklopédii modernej histórie sa o tomto období píše ako o prebudení Ázie. Revolúcie vo viacerých krajinách sa zamerali proti domácej feudálnej byrokratickej spoločenskej štruktúre a prenikaniu cudzích mocností.
Podnetom na odštartovanie Čínskej revolúcie bolo vytvorenie bankového konzorcia Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a USA, ktoré malo kontrolovať všetky štátne príjmy a úvery. Toto spoločenstvo rozhodlo aj o vyvlastnení súkromných železníc. To spustilo vlnu ľudových povstaní, prvé bolo v Kantone.
Ďalšia veľká vzbura vo Wu-čchangu podnietila provincie v južnej a strednej Číne, aby vypovedali poslušnosť Pekingu. Vznikla nová organizácia. Spojenecká liga pod vedením Dr. Sunjatsena postavila svoj program na troch bodoch – nacionalizme, demokracii a blahobyte ľudu. Uspela len čiastočne. Posilnila nacionalizmus a podarilo sa jej dosiahnuť abdikáciu mladučkého cisára. Na demokraciu a blahobyt ľudí Čína čaká dodnes.
