Keď holandský moreplavec Jan van Riebeeck (na archívnej snímke) pred 350 rokmi - 6. apríla 1652 - zakotvil pri Myse dobrej nádeje, zmohol sa len na výrok, ktorý odvtedy neúnavne kopírujú turistické príručky: „Toto miesto treba vidieť znovu a znovu.“ Van Riebeeckovo vyznanie už v roku 1652 vyznelo ako klišé. O stopäťdesiat rokov skôr to isté o grandióznom mieste, kde sa stretávajú dva oceány: modrý a studený Atlantický a zelený a teplý Indický, vyhlásili Portugalci Bartolomeo Diaz a Vasco da Gama. V zhone na ceste do Indie však prišli o historické prvenstvo: nezaložili Kapské Mesto.
Zásluha - striktne povedané - patrí holandskej Východoindickej spoločnosti, ktorá v časoch pred Suezským prieplavom riadila premávku medzi Európou a Indiou. Námorníci si na polceste pri Myse dobrej nádeje, kde na nich podľa vtedajších prameňov čakal „silnejší vietor, pohostinnejšie pobrežie, teplejšia voda a chutnejšie ryby“, zaslúžili zastávku.
Van Riebeeck tu preto 6. apríla 1652 zapichol holandskú vlajku. V tieni masívnej Stolovej hory postavil miniatúrnu pevnosť. Chýbal však nepriateľ, a preto chránila len zeleninovú záhradu. Zelenina z pevnosti okolo plávajúcich námorníkov chránila pred skorbutom.
Prvé expedície do vnútrozemia Kapského polostrova, ktorý dnes s výnimkou prírodných rezervácií pokrýva štvormiliónové Kapské Mesto, v sebe niesli dobrodružnú romantiku prírodných objavov.
Vzťahy medzi Holanďanmi a domorodými krovákmi, ktorí tu pásli dobytok, počas prvých desaťročí prešli všetkými fázami. O násilí svedčí výstava zmrzačených krováckych lebiek, o intimite súčasná dvojmiliónová kapská komunita miešancov a o prekonávaní jazykovej bariéry legenda o krovákovi menom Harry.
Harry ako prvý pochytil pár holandských slov, aby osadníkov oboznámil s miestnymi pomermi. Harryho zjednodušená gramatika a obmedzená slovná zásoba vraj poslúžili ako základ novému jazyku - afrikánčine. Afrikaans, tvrdia jazykovedci, je najmladším germánskym jazykom, ktorý v dvadsiatom storočí, tvrdia historici, preslávilo jediné slovo: apartheid.
Farmárski (búrski) osadníci okrem nového jazyka do kapského koloritu prispeli prílevom otrokov z holandských kolónií v Malajzii a Indonézii. Základným kameňom dnešného kozmopolitného Kapského Mesta bol teda veľkolepý architektonický štýl Cape Dutch, známy z tunajších vinárskych fariem, v kombinácii s farebnými juhoázijskými mešitami.
Keď Kapskú kolóniu v roku 1806 definitívne zabrali Briti, do jazykovej mozaiky pribudla angličtina, v meste vyrástli neogotické katedrály s koloniálnymi a viktoriánskymi vilami, v miestnom divadle sa začal hrať Shakespeare a v prístavných krčmách začali namiesto rumu predávať whisky.
Rivalita medzi Britmi a Búrmi vyvrcholila masovým exodom Holanďanov do vnútrozemia v roku 1836 a ešte neskoršie v anglicko-búrskej vojne v rokoch 1899-1902. Čiastočné zmierenie a hospodárska prosperita v dvadsiatom storočí do Kapského Mesta prilákali Portugalcov na úteku z Mozambiku, Nemcov na úteku z Namíbie a Číňanov s Poliakmi na úteku pred komunizmom.
Architektúre mesta dnes dominuje zmes národných farieb a štýlov, ktoré do vkusného celku paradoxne usporiadal až apartheid. Belochom pri tom vyhradil najlukratívnejšie štvrte na svahoch Stolovej hory a atlantické pláže. Černosi, miešanci a aziati sa museli uspokojiť s hornatým vnútrozemím.
Napriek rasovým a etnickým variáciám Kapské Mesto obyvateľom a turistom vyráža dych tým, čo tu bolo dávno pred príchodom Európanov. „Kapské Mesto rovnako ako Rio de Janeiro a Benátky, je jedným z miest, ktoré definuje, dopĺňa a limituje okolitá príroda,“ napísal juhoafrický kardiológ Christian Barnard, ktorý tu prežil väčšinu života.
Podobne sa vyjadrili aj častí návštevníci: juhoafrický rodák Tolkien, nebohá princezná Diana, bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová. „Celkom určite tu strávim dôchodok,“ vyhlásil Bill Clinton.
Na celkom iný pohľad na Kapské Mesto spomína bývalý juhoafrický prezident Nelson Mandela, ktorý väčšinu svojho 27-ročného pobytu vo väzení strávil na ostrove Robben Island, vzdialenom od mesta necelých desať kilometrov: „Pohľad na Stolovú horu ma bez ohľadu na okolnosti fascinoval každý zo siedmich tisícov dní, ktoré som prežil v jej tieni. Vždy som pri tom myslel na van Riebeeckov výrok: ‘Toto miesto treba vidieť znovu a znovu.‘“
