Pred sto rokmi vypukol s novým storočím aj veľký boom novej kultúry. Picasso odštartoval vo výtvarnom umení kubizmus a v architektúre sa veľmi rýchlo presadil funkcionalizmus. Ako špecifická forma umenia sa rozvíjal film – gramofónové spoločnosti začali vydávať hudobné nahrávky a spisovatelia sa túžili stať laureátmi Nobelovej ceny za literatúru. Okrem toho sa práve začínala éra krehkej a inteligentnej mužskej krásy – a Laurence Olivier sa mal stať jedným z jej hlavných prototypov. Narodil sa 22. mája 1907 a zomrel roku 1989, ako osemdesiatdvaročný. Včera by bol mal 95 rokov.
Stal sa hercom, lebo to chcel jeho otec – prísny anglikánsky kňaz. Študoval v škole dramatického umenia v Albert Hall v Londýne a miloval Shakespeara. Jeho divadlom bol slávny Old Vic, neskôr britské Národné divadlo, na ktorého scéne hral vlastne celý život.
Britská divadelná kritika sa časom zhodla na jeho jedinečnosti: netradičnom, protirečivom stvárnení postáv. Mal schopnosť charakterizovať postavu dovtedy nevídanými spôsobmi: telesnými znakmi, akrobatickými výkonmi, prudkosťou, výbušnosťou. Spočiatku sa to divákom nepáčilo.
V roku 1944 prišla postava Richarda III., ktorá sa v jeho stvárnení dodnes považuje za neprekonanú. „Perfektne rozohrával komické prvky v postavách, ktoré boli na prvý pohľad tragické a plné nenávisti.“
Aj vo filme začal so Shakespearom, a to s prepisom komédie Ako sa vám páči. Potom prišla historická dráma Požiar nad Anglickom, kde mu bola partnerkou Vivien Leighová – druhá z jeho troch manželiek. Bola to práve táto osudová Scarlett O‘Harová z Juhu proti Severu, kto mu zabezpečil výhodné ponuky v Hollywoode – napríklad rolu muža posadnutého divou ničivou vášňou v Búrlivých výšinách.
Ako Henrich V. stál Laurence Olivier na čele anglickej flotily, keď sa plavila do Francúzska. V roku, keď vznikol tento film – v roku 1944 – sa britské námorné loďstvo vylodilo pri normandských brehoch.
Olivierov film bol dokonalou propagandou: zbavil Shakespearovu hru všetkej jej pochybovačnej energie. Olivier z nej urobil veľkolepú šou, technicolorový karneval. Pritom pôvodne tvrdil, že Shakespeare je nesfilmovateľný. Jeho kvintesencia anglického hrdinu bola bravúrna. Jeden z najintelektuálnejších divadelných hercov dvadsiateho storočia vedel vyzerať impozantne aj na plátne. Neskôr prišiel aj filmový Richard III. a Hamlet, za ktorého získal Olivier v roku 1948 Oscara. Dovtedy britská divadelná kritika oslavovala jeho divadelné výkony. No už od režijného debutu a hereckého výkonu v Henrichovi V. sa začalo hovoriť o jeho fascinujúcom, neopakovateľnom, strhujúcom filmovom pretlmočení Shakespeara.
Škála jeho filmových postáv však bola obrovská: od muža štvaného smrťou manželky vo vôbec prvom Hitchcockovom horore Rebecca z roku 1940 cez žalostného komika v Richardsonovom filme Komik (1960), snímke, ktorá vznikla podľa slávnej divadelnej hry Johna Osborna, po mrazivého nacistického mengeleovského lekára Szella v Schlesingerovom Maratóncovi z roku 1976, kde hral s Dustinom Hoffmanom.
Olivier nikdy nespočinul na svojich vavrínoch a neprestal skúmať možnosti svojho talentu. Bol majstrom premeny a podľa denníka The Times najudatnejším a najväčším hercom dvadsiateho storočia. V roku 1947 získal titul sir – za divadelné a filmové umenie ho povýšili do rytierskeho stavu, do ktorého sa nikdy predtým žiadny herec nedostal. V roku 1970 ho predstavili Snemovni ako baróna Oliviera z Brightonu. Aj táto pocta sa vtedy prvýkrát dostala hercovi. Tesne pred smrťou podporil kampaň za záchranu londýnskeho divadla Rose, v ktorom s veľkou pravdepodobnosťou hrával Shakespeare.
Laurence Olivier hral v 121 divadelných rolách, 58 filmoch a 15 televíznych inscenáciách. Je pochovaný pri Shakespearovom pamätníku vo Westminsterskom opátstve. Kráľovnú matku nedávno pochovali neďaleko neho.
