Ako sa dá zachrániť stotisíc ľudských životov? Odpoveď počas II. svetovej vojny našiel mladý švédsky diplomat Raoul Wallenberg. V nacistami okupovanej Budapešti pred istou smrťou zachránil Židov, ktorých surová nacistická mašinéria pod vedením Eichmanna posielala na istú smrť. Bol to správny muž na správnom mieste, človek mnohých talentov, ktoré využil pre iných. Nezastavili ho fašisti, podarilo sa to však osloboditeľom Maďarska z Červenej armády. Ak by Wallenbergovi neskrížili cestu sovietski vojaci, mohol sa v nedeľu dožiť 90 rokov.
Keď bol Wallenberg v Budapešti na svojej záchrannej misii, mal len 32 rokov. Vyslal ho tam švédsky kráľ a americký výbor pre utečencov. V Maďarsku musel príjemný mladý muž veľmi rýchlo objaviť svoje druhé ja. Ľudia z jeho okolia ho poznali ako pokojného a vtipného intelektuála, z ktorého sálalo ľudské teplo.
Pri rokovaniach s nacistami sa však menil na agresívneho chlapa, ktorý kričal, vyhrážal sa. S veľkým hereckým talentom vedel aj pochlebovať, alebo podplácať - podľa toho, čo si okolnosti vyžadovali.
V Budapešti musel konať bleskovo. Začiatkom roku 1944 tam žilo asi 700-tisíc Židov. Keď do mesta prišiel, bolo ich tam už len 230-tisíc. Konca vojny sa dožila asi polovica z nich, z toho asi stotisíc vďačí za život práve Wallenbergovi.
Jeho protivníkom bol Adolf Eichmann, postrach, ktorý Židov likvidoval so strojovou presnosťou. Napriek tomu sa Švédovi podarilo vražednú mašinériu často obalamutiť. Nemci ho dokonca obdivovali. Pozorný Wallenberg využíval ich „slabosť“ pre poriadok a dobrú organizáciu - nechal vytlačiť pre Židov modrožlté pasy s tromi korunkami, pečiatkami a podpisom. Právne a úradne nemali žiadnu platnosť, nemeckí úradníci však dali Židom s týmito dokumentmi na čas pokoj.
Keď sa v októbri 1944 do maďarskej metropoly vrátil Eichmann a začal novú vlnu transportov, vymyslel Wallenberg nový trik. V Pešti zriadil pre Židov „švédske domy“, kde našlo úkryt asi 15-tisíc ľudí. Nasledovali ho diplomati aj z iných štátov.
Kde bral svoje odvážne nápady? Bol to scestovaný človek s veľkými skúsenosťami a kvalitným vzdelaním. Narodil sa v Štokholme do jednej z najbohatších rodín v krajine a podľa rodinnej tradície sa mal stať bankárom. Priťahovala ho však architektúra, ktorú absolvoval v Spojených štátoch. Predtým doma vyštudoval odbor ruština - kreslenie.
Napokon sa však z neho stal obchodník - krátko pôsobil v Haife v pobočke dánskej banky. V roku 1941 sa vo Švédsku stretol s maďarským Židom Kolomanom Lauerom, ktorý viedol exportnú firmu, a skoro sa stal jeho spoločníkom. Spoznal aj Maďarsko, ktoré bolo začiatkom vojny pre Židov ešte bezpečným miestom. To sa však veľmi rýchlo zmenilo, keď Maďari opustili nacistickú koalíciu.
Záver jeho misie v Budapešti bol veľmi nebezpečný - išli po ňom maďarskí fašisti, Nemci boli stále nervóznejší. Na mesto dopadali bomby, Sovieti sa blížili. Ďalej distribuoval lieky a dokázal z transportných vlakov v posledných minútach vytiahnuť na vymyslené dokumenty aspoň niekoľkých Židov.
„Nemám inú voľbu. Nemôžem sa vrátiť do Štokholmu s vedomím, že som nespravil všetko preto, aby som zachránil tak veľa Židov, ako bolo možné,“ povedal kolegovi zo švédskeho veľvyslanectva v Maďarsku Perovi Angerovi. Ten ho žiadal, aby sa radšej skryl, lebo mu idú po krku nyliašovci. Namiesto toho sa púšťal do stále riskantnejších operácií. Veliteľovi nemeckých jednotiek v Budapešti poslal po podplatenom vysokopostavenom policajtovi nótu, v ktorej ho upozornil, že ak nezabráni masakre, tak ho po vojne obesia ako vojnového zločinca. Zabránil tak plánovanému vraždeniu v gete.
Historickým paradoxom je, že smrť Wallenbergovi nepriniesli Nemci, ktorí až do dobytia Budapešti rešpektovali jeho diplomatický pas, ale Sovieti. Posledná veta, ktorú Wallenberg povedal svojmu priateľovi, je až filmová: „Nie som si istý, či som ich hosť, alebo väzeň. Ale do ôsmich dní sa vrátim.“ Potom odišiel s ruskou eskortou za veliteľom sovietskych vojsk do Debrecínu a nikto z jeho známych ho už nikdy nevidel.
„Potvrdilo sa, že zatknutie Wallenberga nariadil samotný Stalin, ale jeho motív zostáva nejasný,“ napísala po desiatich rokoch skúmania spoločná švédsko-ruská komisia.
Rusi ho zrejme považovali za špióna. Oficiálna verzia znie, že zomrel vo väzení KGB v moskovskej Ľubjanke 17. júla 1947 na infarkt. Objavili sa však svedectvá bývalých väzňov, že Wallenberga stretli aj po roku 1947. Ruské archívy raz možno prinesú odpoveď, ako tento statočný Švéd skončil. Bez ohľadu na to je však Wallenberg legendou zasluhujúcou si úctu a rešpekt.
